Po Ceste hrdinov SNP 2 diel: Chopok - Poľana - Skalka a stáda kamzíkov

Príprava na túru

Eliška už má za sebou niekoľko desiatok túr a hory pre ňu rozhodne nie sú neznáme. Často sa vyberá práve na vrcholy štítov, kde si chodí oddýchnuť, hľadať inšpiráciu a fotí krásnu slovenskú prírodu. Ako sama vraví, najdôležitejšia vec na každej túre je príprava. Vždy si dôkladne naplánuje trasu, pozrie počasie a podľa toho si pripraví veci.

Ako stihnúť za jeden deň čo najviac

Za dobrou fotkou sa niekedy človek nachodí. To vie aj Eliška a preto chce toho v jeden deň stihnúť čo najviac. Rozhodla sa preto ušetriť čas a kúpiť si obojsmerný lístok na Chopok. Odtiaľ už pôjde po hrebeni a tak si ušetrí veľkú časť námahy a minimálne 2-3 hodinky, ktoré radšej využije na fotenie a relax v prírode.

Našťastie je Eliška už členom GOPASS programu a tak si vie kúpiť lístok z pohodlia domova a dokonca aj o 2 eurá lacnejšie. Škoda, že sa rozhodla na túto túru ísť až dnes a nie trochu skôr. Ak by si kúpila lístok aspoň 3 dni dopredu, mala by ho ešte o ďalšie 2 eurá lacnejší. Ušetrila by tak až 4 eurá.

V stredisku ju víta ideálne počasie

Eliška chce vyraziť na svoje fotografické dobrodružstvo čo najskôr. A tak si na oficiálnej stránke strediska Jasná zisťuje letnú prevádzkovú dobu lanoviek . Dozvie sa, že lanovky premávajú od 8:30 do 18:00 v polhodinových intervaloch a tak na druhý deň už o 8:25 netrpezlivo čaká so svojou GOPASS kartou pred oranžovou štvor-sedačkou na Záhradkách.

Cesta hrdinov SNP, kamenní mužíci a farby značiek

Cestu hrdinov SNP z Chopku smerom na západ nachádza poľahky. Prechádza na južnú stranu popod Reštauráciu Rotunda, kde už vidí dobre rozoznateľný skalnatý chodník s červenou značkou. V pozadí je vidieť vrchol Dereše a je tu krásny výhľad aj do Liptovskej kotliny.

Ide po dobre upravenom skalnatom chodníku a spomína na rozprávanie jej známeho o tom, ako za mladi pomáhal tieto chodníky stavať. On, ako vojak tam odvádzal na pokyn horskej služby najťažšiu prácu. Trocha ľahšiu prácu vtedy robili študenti a študentky. Všetky chodníky sa robili ručne, bez dynamitu iba za pomoci kladiek a podpier. Niektoré veľké a ťažké skaly vraj presúvali aj niekoľko dní. Boli za to však veľmi dobre platení a s úsmevom spomínal, že dostávali aj veľmi dobre najesť. Že mu chutilo, sa Eliška ani nediví, vyzerá to na poriadne fyzicky náročnú robotu, o ktorej už ani veľa ľudí nevie.

Červená značka vedie Elišku poza hlavný vrchol Derešov smerom do sedla Poľany. Cestou prechádza popri zaujímavých kamenných stavbičkách, popri takzvaných kamenných mužíkoch. V dnešnej dobe sú vo väčšine krajinách už iba fotogenickým prežitkom, ale niekedy sa práve takéto stavby používali na značenie horských ciest. U nás na Slovensku tieto značenia už dávno vystriedali moderné farebné turistické značky, ktoré každý dobre poznáte.

Vedeli ste, že na Slovensku máme viac ako 15 000 kilometrov takto značených trás? To nevedela ani Eliška, ktorá sa k tejto informácii dostala až dodatočne doma pri googlení. Na druhej strane ale vedela, aká farba označuje aký druh trasy. Viete to aj Vy?

Červená - Označujú sa ňou najdôležitejšie, najdlhšie a fyzicky najnáročnejšie trasy ako sú hrebeňovky a iné trasy mimoriadneho významu. Patrí sem aj Cesta hrdinov SNP, po ktorej práve kráča a ktorá je na Slovensku najdlhšou horskou trasou.

Modrá - Označuje stredne dlhé trasy, často v dolinách či na bočných hrebeňoch.

Zelená - Miestne a kratšie trasy.

Žltá - Je značka spojok a krátkych úsekov, prípadne skratiek.

Sedlo Poľany a milé prekvapenie na Poľane

Chodník sa pomaly mení na čoraz skalnatejší a Eliška prechádza cez sedlo Poľany až na Poľanu, kde si dáva krátku prestávku.

Je veľmi prekvapená, keď zbadá, ako sa niekoľko metrov od nej pasie stádo kamzíkov. Sú to endemické poddruhy kamzíka vrchovského - kamzíky vrchovské tatranské ktoré sa vyskytujú len na území Nízkych a Vysokých Tatier. Tie sa vôbec ľudí neboja a tak má ideálnu príležitosť si tieto chránené zvieratá odfotiť. To ešte nevie, že kamzíky jej budú robiť spoločnosť veľkú časť cesty po hrebeni z Poľany na Kotliská.

Za kamzíkmi sa rozprestierajú veľké zelené pláne Vajskovskej doliny. Cesta Eliške pripomína scény ako z rozprávok a všimne si, že väčšina ľudí svoju túru ukončila na Poľane. Preto je táto túra vhodná aj pre deti a menej fyzicky zdatných ľudí. Každý môže zájsť len tak ďaleko ako chce a môže sa kedykoľvek vrátiť.

Eliška si ale práve takéto momenty v prírode vychutnáva najviac. Má rada keď je sama a keď má v objatí prírody pokoj a kľud.

Kotliská a posledné údolie pred Skalkou

Ani sa nenazdá a zdoláva predposledné stúpanie na Kotliská. Tam sa jej cesta po červenej značke končí a odbočuje na žltú značku smerom na Skalku. Tento chodník je každý rok otvorený len od 1.7. do 30.9 a ak chcete vidieť tieto nádherné miesta, máte na to len pár mesiacov.

Na tomto chodníku Eliška už žiadneho turistu nestretáva. Na hrebeňovej ceste je úplne sama a uvedomuje si, aká je v tejto majestátnej prírode malá. Keď vidí obrovské skaly pod Skalkou, pripadá si ešte menšia. Len taká malá bodka s fotoaparátom, ale práve o tom sú tieto výlety. Užívať si tú magickú veľkosť a majestátnosť hôr okolo.

Skalka - vrchol

Skalka nie je typickým Tatranským vrcholom. Na jej vrchu nie je žiadny jednoznačne najvyšší bod a jej vrchol pripomína skôr plošinu.

Nič to nemení na tom, že je odtiaľ prenádherný výhľad skoro na celé Nízke Tatry a Eliška si môže odškrtnúť ďalší pokorený vrchol. Je to výlet na ktorý bude ešte dlho a s radosťou spomínať. A čo Vy? Už viete kam pôjdete nabudúce?